Ľudová kultúra
Obyvatelia obce Malá Domaša sa v minulosti v hlavnej miere venovali poľnohospodárskej činnosti. Pre iný zdroj obživy tu vhodné podmienky vytvorené neboli. Z ozimín siali žito a pšenicu, v jari ovos a jačmeň.
Počas leta malí roľníci žali obilie srpom, ostatní obilie kosili. Chudobní ľudia chodievali v období žatvy vypomáhať veľkým gazdom. Z vytvorených snopov obilia robili na poli tzv. hromadki. Z desiatich hromádok bral deväť gazda. Desiata čiastka sa ako naturálna odmena odovzdávala tomu, kto gazdovi pri žatve pomáhal. Okrem toho všetci veriaci odvádzali z úrody tiež naturálnu cirkevnú daň, tzv. rokovinu žalobínskemu farárovi, lebo obec Malá Domaša bola a doposiaľ je filiálkou rímskokatolíckej farnosti v Žalobíne. V praxi to znamenalo, že v dome kostolníka vyberali pre neho „štvrťovku“ a pre farára korec zrna. Toto množstvo zrna odovzdávala každá rodina nezávisle od počtu svojich členov. Každého, kto priniesol naturálnu daň, zvykli počastovať pohárikom pálenky.
"Šuhaju maľučki, veź ti mňe na ručki,
dručok na koľena, budzem tvoja žena.
Alebo:
Mala ja cenki hlas, aľe śe premeňil,
mala ja frajira, aľe śe ožeňil."
V obci pásol statok obecný pastier. Posledný sa volal Franko. Býval v dome zvanom pastirňa. Niektorí gazdovia jeho služby nevyužívali, ale v rámci vzájomnej pomoci sa dohodli pásť statok samostatne na redi. V rámci určitého časového okruhu sa všetci gazdovia vystriedali. Pastviská boli v miestach, kde sa v súčasnosti medzi Malou Domašou a Slovenskou Kajňou nachádza časť vodnej nádrže Domaša. Dnes je už veľmi ťažko zistiť, ako presne bol obecný pastier za svoju prácu odmeňovaný. Vieme iba, že to bolo formou naturálií – zrnom a chlebom. Ich množstvo záviselo od počtu paseného dobytka. Po založení jednotného roľníckeho družstva v období kolektivizácie poľnohospodárstva činnosť obecného pastiera zanikla.
Dedinské obydlia boli v najväčšej miere postavené z dreva. Zo žitnej župi vyrábali snopi, ktoré používali na pokrývanie striech. Murované boli iba niektoré domy.
Obydlia mastili a bielili zvonku i zvnútra. Vnútri vymastili aj podlahu. V roľníckych domoch sa spravidla nachádzala predňa chiža, zadňa chiža a komora.
V obci bývali dve židovské rodiny - Grossbergerovci a Hapkovičovci. Rodina Grossbergerovcov bola početnejšia, s piatimi dcérami, u Hapkovičovcov mali tri dievky. Grossbergerovci vlastnili krčmu, Hapkovičovcom patril obchod s potravinami. Medzi oboma rodinami a miestnym obyvateľstvom boli dobré vzťahy až do chvíle, pokiaľ v roku 1942 neprišlo vládne nariadenie o ich násilnom odvlečení.
Na Grossbergerovom pozemku povedľa pastirňi sa nachádzala ľadovňa. V nevyhnutných prípadoch čiastočne nahrádzala súčasnú chladničku. Bola to veľká vyhĺbená jama. V zimnom období dedinskí chlapci na zamrznutej Ondave narúbali veľké kusy ľadu a previezli ich do ľadovne. Z mlyna v Dobrej nad Ondavou navozili piliny. Nimi ľadové kryhy prekryli. Vytvorili tak silnú izolačnú vrstvu, ktorá zabránila topeniu ľadu aj po nástupe teplých ročných období – jari a leta. Ľad využíval predovšetkým krčmár na chladenie nápojov, ale aj ostatní obyvatelia obce pri uskladňovaní mäsa v pivniciach, zvlášť pred odpustovou slávnosťou. Odpust je v Malej Domaši každoročne 15. augusta na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Počas veľkých letných horúčav používali tento ľad aj na obloženie truhly mŕtveho.
V letnom období pri predpovedi počasia sa riadili ľudovou pranostikou, ktorá podľa informátorov v minulosti nesklamala. Hovorilo sa napr. Kedz meśac ohradzeni (prstencom – pozn.) budze diśč padac.
V prvej polovici 20. storočia žili v Malej Domaši asi štyri cigánske rodiny (Turila, Ferenc...). Tieto sa v priebehu nasledujúcich desaťročí podstatne rozrástli a z okolitých obcí k nim pribudli ďalšie rodiny. Pôvodne ich vzájomné vzťahy s majoritným obyvateľstvom neboli zlé. Na živobytie si zarábali robotovaním u dedinských gazdov. Za vykonanú prácu dostávali naturálnu odmenu. Najčastejšie ich vyplácali zemiakmi a fazuľou. Pracovali predovšetkým chlapi, ženy chodili po žobraní. Kvalita vzájomných vzťahov bola natoľko dobrá, že si Cigáni volali gadžov za kmotrov svojim deťom do krstu, v menšej miere aj k sviatosti birmovania. Nebolo tiež ničím nezvyčajným, ak Cigán pojal na zábave do tanca dievča z gazdovskej rodiny.
Po 2. svetovej vojne sa tieto pozitívne javy vzájomného spolužitia majority s minoritou postupne vytrácali