Kultúrny život

Spoločenský a kultúrny život sa rozvíjal aj v takej malej obci akou je Malá Domaša. Počas nášho krátkeho výskumu tejto oblasti zo života obce sa nám podarilo získať pomerne veľmi málo informácií hlavne zo starších období. Nedostatok archívnych zdrojov sme sa snažili vyplniť informáciami získanými od pamätníkov.

Vo funkcii osvetových a kultúrnych pracovníkov v obci už za prvej Československej republiky pracovali učitelia Zdislav Sloboda, Ladislav Prokop a iní. Po druhej svetovej vojne sa tejto funkcie zväčša tiež ujali učitelia – Ján Goffa a neskôr na dlhé roky Ladislav Bajnovič až do svojho odchodu z obce v roku 1984. Okrem pedagogickej práce sa venoval aj miestnej kultúre, divadlu, či práci v miestnom Zbore pre občianske záležitosti. Miestne osvetové zariadenie často v spolupráci s inými spoločenskými organizáciami v obci organizovalo rôzne spoločné podujatia. Patrili k nim napr. kurzy varenia, šitia a strihov. Jeden z prvých sa uskutočnil v januári 1959, trval štyri týždne a zúčastnilo sa ho 20 žien. Viedla ho Mária Bajnovičová a konal sa v spolupráci s miestnym spolkom Slovenského zväzu žien. V roku 1962 zorganizovala miestna osveta ďalší kurz varenia za účasti 30 žien, v trvaní 36 vyučovacích hodín. Do kultúrneho života v obci sa v priebehu 50. rokov 20. stor. zapájala aj rómska kapela na čele s primášom Ferencom.

Súčasťou kultúry je aj film. Malá Domaša nemala ešte kino a tak všetky filmové predstavenia sa tu konali sprostredkovane. Zatiaľ prvú správu o putovnom kine v obci máme z mája roku 1950. Vtedy sa tu premietal propagandistický sovietsky film „Tajné poslanie”. V roku 1960 bol obci pridelený premietací prístroj v hodnote sedem a pol tisíca korún. Prvé predstavenie s pomocou nového prístroja sa konalo 19. marca 1960. Od tohto času sa filmy premietali pravidelne v sobotu a nedeľu. Tieto časy sú dnes však už minulosťou.

Zbor pre občianske záležitosti pracujúci pri miestnom MNV organizoval rôzne slávnostné akcie pri príležitosti životných, pracovných jubileí, občianskych obradov a pod. Medzi jeho vedúcich a najaktívnejších členov patrili v minulosti J. Mražik, B. Horňáková, H. Lackyová a iní.

S kultúrou a vzdelávaním úzko súvisí aj činnosť miestnej knižnice, ktorej korene možno hľadať v období po 2. svetovej vojne. Medzi jej najpočetnejších čitateľov patrili žiaci miestnej školy. V roku 1964 mala vo svojom fonde 503 kusov kníh a 48 čitateľov. Skoro o dvadsať rokov neskôr v roku 1982 mala už 1 200 kusov literatúry a sídlila v budove základnej školy. Po zrušení školy ju v roku 1985 presunuli do priestorov MNV.

Zo spoločenských organizácií vyvíjajúcich svoju činnosť na území obce má najstaršiu minulosť miestna organizácia Zboru požiarnej ochrany - hasičov, ktorí v obci pôsobili už v 20. rokoch 20. storočia. Na prelome 20. a 30. rokov patril k veliteľom miestnych hasičov Michal Durkaj. Miestni hasiči mali vtedy svoje vlastné uniformy a vlastnili aj ručnú hasičskú striekačku. Po druhej svetovej vojne pravdepodobne v obci už hasičský zbor neexistoval, lebo v roku 1956 došlo k znovuzaloženiu požiarneho zboru, pričom dostal aj motorovú hasičskú striekačku PS – 6. O desať rokov neskôr získali požiarnici motorovú hasičskú striekačku. V priebehu 70. a 80. rokov 20. storočia sa miestne požiarne družstvo zúčastňovalo rozličných súťaží. V roku 1982 bol veliteľom miestnych požiarnikov Michal Dzurčanin a v spomínanom roku získala obec špeciálne protipožiarne vozidlo typu AVIA. Od roku 1974 pre potreby požiarnikov slúžila nová budova požiarnej zbrojnice.

V ročnom pláne kultúrnych aktivít v obci sa vychádza už tradične z aktivít uvedených v celoročnom kalendári – týka sa rôznych sviatkov, výročí či pamätných udalostí miestneho a celoštátneho významu, cirkevného alebo svetského charakteru.

Ľudová kultúra

Obyvatelia obce Malá Domaša sa v minulosti v hlavnej miere venovali poľnohospodárskej činnosti. Pre iný zdroj obživy tu vhodné podmienky vytvorené neboli. Z ozimín siali žito a pšenicu, v jari ovos a jačmeň.

Počas leta malí roľníci žali obilie srpom, ostatní obilie kosili. Chudobní ľudia chodievali v období žatvy vypomáhať veľkým gazdom. Z vytvorených snopov obilia robili na poli tzv. hromadki. Z desiatich hromádok bral deväť gazda. Desiata čiastka sa ako naturálna odmena odovzdávala tomu, kto gazdovi pri žatve pomáhal. Okrem toho všetci veriaci odvádzali z úrody tiež naturálnu cirkevnú daň, tzv. rokovinu žalobínskemu farárovi, lebo obec Malá Domaša bola a doposiaľ je filiálkou rímskokatolíckej farnosti v Žalobíne. V praxi to znamenalo, že v dome kostolníka vyberali pre neho „štvrťovku“ a pre farára korec zrna. Toto množstvo zrna odovzdávala každá rodina nezávisle od počtu svojich členov. Každého, kto priniesol naturálnu daň, zvykli počastovať pohárikom pálenky.

Z poľnohospodárskych plodín sa pestovali zemiaky a kukurica, zo strukovín najmä fazuľa, hrach a tiež cícer.

V obci sa vo veľkej miere pestovali konope, ktoré v domácich podmienkach spracovávali na konopnú priadzu. Z tejto priadze vyrábali domáce plátno. Používali ho na šitie niektorých častí ľudového odevu.

 S bielizňou chodili na rieku Ondavu. Bola v nej čistá voda bez nánosov bahna. Zaparením popola vytvorili najprv lúh, v ktorom šatstvo vyprali, potom ho na Ondave plákali. Najlepšia voda pre túto činnosť bola v mesiacoch máj a jún. Dievky si pritom spievali:

"Šuhaju maľučki, veź ti mňe na ručki,
dručok na koľena, budzem tvoja žena.
Alebo:
Mala ja cenki hlas, aľe śe premeňil,
mala ja frajira, aľe śe ožeňil."

Na gazdovstvách chovali kravy a kone, tiež ošípané, z hydiny najmä sliepky a husi, ktoré pásli deti pri Ondave. V prípade, že bolo statku viac, ako rodina nevyhnutne potrebovala, predávali ho. Predávali aj ošípané. Skupovali ich chlapi z Novej Kelče, Kvakoviec a Žalobína, ktorí s ošípanými obchodovali vo veľkom.

V obci pásol statok obecný pastier. Posledný sa volal Franko. Býval v dome zvanom pastirňa. Niektorí gazdovia jeho služby nevyužívali, ale v rámci vzájomnej pomoci sa dohodli pásť statok samostatne na redi. V rámci určitého časového okruhu sa všetci gazdovia vystriedali. Pastviská boli v miestach, kde sa v súčasnosti medzi Malou Domašou a Slovenskou Kajňou nachádza časť vodnej nádrže Domaša. Dnes je už veľmi ťažko zistiť, ako presne bol obecný pastier za svoju prácu odmeňovaný. Vieme iba, že to bolo formou naturálií – zrnom a chlebom. Ich množstvo záviselo od počtu paseného dobytka. Po založení jednotného roľníckeho družstva v období kolektivizácie poľnohospodárstva činnosť obecného pastiera zanikla.

Dedinské obydlia boli v najväčšej miere postavené z dreva. Zo žitnej župi vyrábali snopi, ktoré používali na pokrývanie striech. Murované boli iba niektoré domy.

Obydlia mastili a bielili zvonku i zvnútra. Vnútri vymastili aj podlahu. V roľníckych domoch sa spravidla nachádzala predňa chiža, zadňa chiža a komora.

V obci bývali dve židovské rodiny - Grossbergerovci a Hapkovičovci. Rodina Grossbergerovcov bola početnejšia, s piatimi dcérami, u Hapkovičovcov mali tri dievky. Grossbergerovci vlastnili krčmu, Hapkovičovcom patril obchod s potravinami. Medzi oboma rodinami a miestnym obyvateľstvom boli dobré vzťahy až do chvíle, pokiaľ v roku 1942 neprišlo vládne nariadenie o ich násilnom odvlečení.

Na Grossbergerovom pozemku povedľa pastirňi sa nachádzala ľadovňa. V nevyhnutných prípadoch čiastočne nahrádzala súčasnú chladničku. Bola to veľká vyhĺbená jama. V zimnom období dedinskí chlapci na zamrznutej Ondave narúbali veľké kusy ľadu a previezli ich do ľadovne. Z mlyna v Dobrej nad Ondavou navozili piliny. Nimi ľadové kryhy prekryli. Vytvorili tak silnú izolačnú vrstvu, ktorá zabránila topeniu ľadu aj po nástupe teplých ročných období – jari a leta. Ľad využíval predovšetkým krčmár na chladenie nápojov, ale aj ostatní obyvatelia obce pri uskladňovaní mäsa v pivniciach, zvlášť pred odpustovou slávnosťou. Odpust je v Malej Domaši každoročne 15. augusta na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Počas veľkých letných horúčav používali tento ľad aj na obloženie truhly mŕtveho.

V letnom období pri predpovedi počasia sa riadili ľudovou pranostikou, ktorá podľa informátorov v minulosti nesklamala. Hovorilo sa napr. Kedz meśac ohradzeni (prstencom – pozn.) budze diśč padac.

V prvej polovici 20. storočia žili v Malej Domaši asi štyri cigánske rodiny (Turila, Ferenc...). Tieto sa v priebehu nasledujúcich desaťročí podstatne rozrástli a z okolitých obcí k nim pribudli ďalšie rodiny. Pôvodne ich vzájomné vzťahy s majoritným obyvateľstvom neboli zlé. Na živobytie si zarábali robotovaním u dedinských gazdov. Za vykonanú prácu dostávali naturálnu odmenu. Najčastejšie ich vyplácali zemiakmi a fazuľou. Pracovali predovšetkým chlapi, ženy chodili po žobraní. Kvalita vzájomných vzťahov bola natoľko dobrá, že si Cigáni volali gadžov za kmotrov svojim deťom do krstu, v menšej miere aj k sviatosti birmovania. Nebolo tiež ničím nezvyčajným, ak Cigán pojal na zábave do tanca dievča z gazdovskej rodiny.

Po 2. svetovej vojne sa tieto pozitívne javy vzájomného spolužitia majority s minoritou postupne vytrácali