Dejiny rímsko-katolíckej cirkvi

Myšlienka šírenia kresťanstva v tomto regióne sa už niekoľko storočí spája s pretrvávajúcou cyrilometodskou tradíciou, ktorú po prvýkrát zaznamenal takmer pred dvesto rokmi historik Anton Sirmai (Szirmay). Podľa toho celú Tovarniansku dolinu, t.j. aj Žalobín a Malú Domašu, obývali pred príchodom starých Maďarov Slovania – Slováci (Slavi). Podľa tejto tradície má tu rímskokatolícka cirkev svoje korene už v prvej polovici druhého tisícročia.
Rímskokatolícki veriaci z Malej Domaše v súčasnosti patria do farnosti v Žalobíne ako jej fília, spolu aj s Jasenovcami. Filiálny kostol v Malej Domaši je v súčasnosti zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Z archívnych prameňov sa dozvedáme, že do roku 1749 bola Malá Domaša súčasťou rímskokatolíckej farnosti v Dobrej nad Ondavou, ktorá tvorila súčasť vranovsko – stropkovského dištriktu jágerského biskupstva. V roku 1749 so súhlasom jágerského biskupa Františka Barkóciho (rodáka z hradu Čičva) vznikla nová samostatná farnosť v Ondavských Matiašovciach a patrili k nej fílie – Žalobín, Jasenovce, Štefanovce, Tovarné, Tovarnianska Polianka, Čičva, Vyšný Kazimír a aj Malá Domaša.
V obci už v dávnejšej minulosti kostol stál. Predpokladá sa, že ho postavili už v 15. – 16. storočí. Dokázateľne však tu stál murovaný kostol v l7. storočí, kedy ho užívali evanjelici a bohoslužby v ňom vykonávali evanjelickí kazatelia z farského kostola vo Veľkej Domaši.
V roku 1773 sa vo farnosti Ondavské Matiašovce uskutočnila kanonická vizitácia, z ktorej sa dozvedáme, že v jej fílii - Malej Domaši sa nachádzal rímskokatolícky kostol zasvätený Navštíveniu Panny Márie v dobrom stave. Bol postavený v roku 1724 (dal ho postaviť miestny zemepán Žigmund Pete a kostol vysvätil dekan Juraj Frater) a v priľahlej drevenej zvonici visel jeden zvon (váhy 200 kg). Podľa náboženského vierovyznania v obci vtedy žilo 182 rímskokatolíkov, 43 gréckokatolíkov a päť židov.
Košický biskup Konštantín Schuster povolil na základe žiadosti miestnych veriacich zmeniť pôvodné zasvätenie a preložiť sviatok patrónky kostola na deň Nanebovzatia Panny Márie. Pri tejto príležitosti veriaci zakúpili aj príslušný oltárny obraz. V roku 1782 pribudol do kostola druhý, väčší zvon. V roku 1897 praskol prvý zvon a namiesto neho zakúpili veriaci nový. V roku 1864 bol kostol stavebne upravovaný. Zväčšila sa jeho rozloha, pribudla murovaná veža pokrytá plechom.
V roku 1788 vznikla samostatná farnosť v Žalobíne, do ktorej patrili už iba fílie Malá Domaša a Jasenovce. Prvým kňazom v tejto farnosti sa stal františkán - páter Ján Nepomuk Ihnát, ktorý sa významne zaslúžil o rozvoj žalobínskej farnosti a jej fílií. Mal veľkú zásluhu na obnove zemetrasením zničeného kostola v Malej Domaši. Zemetrasenie postihlo celú tunajšiu oblasť v rokoch 1778 – 1779. Počas jeho pôsobenia sa vo farnosti uskutočnila 7. septembra 1816 vizitácia prvého biskupa košickej diecézy Andreja Sabóa. Zo zápisu z tejto vizitácie sa dozvedáme, že v Malej Domaši v tom čase žilo 217 rímskokatolíkov a o tom, že v obci bol aj mlyn (pravdepodobne na Ondave), kde žili štyria rímskokatolíci. Kostolníkom a zvonárom v miestnom kostole bol Michal Čičák. Miestny cintorín sa nachádzal v intraviláne obce, už nie pri kostole.
Do života rímskokatolíkov v obci nepriaznivo zasiahla cholerová epidémia v prvej polovici 19. storočia. V roku 1833 bol počet veriacich 223, ale v roku 1826 ich bolo až 266. Predpokladáme, že aj z ich radov boli obete. Druhý odliv veriacich spôsobila emigrácia do zámoria v rokoch 1880 – 1890. V závere 19. storočia celú farnosť opäť postihlo zemetrasenie 38 39 (v rokoch 1885 a 1890) a samotný Žalobín zasiahol veľký požiar v roku 1896, pričom bola poškodená fara, knižnica a archív farnosti a aj vedľajšie hospodárske budovy patriace k fare.
Pri opravách filiálneho kostola v Malej Domaši v 60. rokoch 19. storočia boli jeho múry posilnené železnými kotvami a v tomto čase bol inštalovaný aj hlavný oltár kostola. Ďalšie opravy prebehli aj v rokoch 1899 a 1947.
V maďarskej milenárnej monografii o Zemplínskej župe z roku 1904 sa uvádza, že v inventári rímskokatolíckeho kostola v Malej Domaši sa nachádza cenný kalich z roku 1638, ktorý kostolu venoval Ladislav Barkóci. Na postriebrenej nohe kalicha sa nachádzal nápis: Slovutný a vznešený pán Ladislav Barkoczi de Szala, komorník cisárskeho kráľovského majestátu s manželkou urodzenou paňou Alžbetou Jakositz ma obstaral r. 1638.
V živote žalobínskej farnosti a predpokladáme, že aj v jej fíliach, kus práce vykonal farár Ján Kuča, ktorý miestnych veriacich svojou činnosťou a aktivitami povzbudzoval. Svojou prácou sa snažil za obdobie svojho krátkeho pôsobenia povzniesť tunajší náboženský a kultúrny život, aktivizoval prácu ružencového spolku. Pripravoval s mládežou divadelné hry a rôzne duchovné podujatia (hlavne v sídle farnosti - Žalobíne). O obnovu náboženského života po druhej svetovej vojne sa výrazne zaslúžil aj farár František Raffáč.
Podľa informácií zástupcov miestneho cirkevného zboru aj v totalitnom socialistickom systéme sa každoročne konali na území obce odpustové slávnosti v polovici augusta pri príležitosti sviatku Nanebovzatia Panny Márie a procesie smerujúce do Žalobína či Slovenskej Kajne.
V roku 1978 sa vykonali väčšie opravy na budove kostola. Veriaci pomáhali pri opravách vonkajšej fasády, vymaľoval sa interiér, pritom J.Wagner z Prešova vyhotovil na klenbe viaceré obrazy. Do objektu sa osadili nové vstupné dvere.
Po novembrovej revolúcii v roku 1989 aj tu nastalo určité uvoľnenie v cirkevnom živote. Podľa niektorých farníkov príchodom farára S. Fedora došlo k intenzívnejšiemu rozvoju farnosti po stránke materiálnej aj duchovnej. V polovici 90. rokov 20. storočia sa miestni farníci rozhodovali o možnostiach výstavby nového kostola s tým, že pôvodný mal po úprave slúžiť ako Dom smútku. Konečným rozhodnutím však bola dohoda o výraznej rekonštrukcii pôvodného kostola. V roku 1998 opravovali vežu kostola, ktorá tak dostala nový krov, plech a kríž v hodnote 190 000 Sk. V júli až auguste roku 2000 sa prerábali interiéry kostola, pričom nahodili asanačnú omietku, uložili novú dlažbu, vystavali nový chór, odstránili starý organ, osadili nové drevené lavice a moderné drevené okná. V roku 2001 bolo v kostole zavedené aj plynové ústredné kúrenie v náklade 75 000 Sk. V oplotenom areáli rímskokatolíckeho kostola sa nachádza náhrobný kameň s latinským nápisom, z ktorého vyplýva, že na tomto mieste bola v septembri 1800 pochovaná 33-ročná grófka Terézia Bukovská, rodená Stáraiová. Pomník dala postaviť jej sestra.
Rímskokatolícki kňazi vykonávajúci bohoslužby v Malej Domaši v rokoch 1749 – 2007:
Adam Pribóczy (1749 – 1752), Jozef Klembarský (1752 – 1757), Adam Pribóczy (1757 – 1769), Michal Novák (1769 – 1770), Ján Maxim (1770 – 1778), Ján Ihnát, františkán (1778 – 1818), Gaudentius Adamy, františkán (1818 – 1819), Matej Urbanovič (1819 – 1827), Jozef Matéffy (1827 – 1828), Jozef Sovenský (1828 – 1830), Matej Guth (1830 – 1831), Pavol Jánoši (1831 – 1832), Július Adamec, františkán (1832 – 1844), František Kriszt (1845 – 1848), Ján Puzstay (1848 – 1861), Andrej Višňovský (1861 – 1865), Michal Deák (1865 – 1874), Imrich Degró (1874 – 1882), Ján Hlebík (1892 – 1892), Pavol Jagnešák (1892 – 1898), Ján Szeman (1898 – 1909), Bartolomej Benkö (1909 – 1936), Ján Nemec (1936 – 1939), zastupoval Andrej Kováč, správca fary vo Veľkej Domaši (1939 – 1940), Ján Kuča (1940 – 1944), František Raffáč (1945 – 1955), Michal Kľučár (1955 – 1957), Róbert Miko (1957 – 1968), ThDr. Vojtech Jenčík (1968 – 1976), František Jakubčin (1976 – 1982), Jozef Priščák (1982 – 1990), Stanislav Fedor (1991 – 1999), Jozef Dugas (1999 – 2001), Jaroslav Klič (2001 – dodnes).

Dejiny grécko-katolíckej cirkvi

Veriaci tejto cirkvi od dávnych čias až dodnes patria do gréckokatolíckej farnosti Štefanovce. Zo schematizmu gréckokatolíckeho biskupstva z roku 1831 sa dozvedáme, že sú starobylou farnosťou, ktorej svetským patrónom bol Ján Barkóci (Barkóczi). K farnosti patrili fílie – Tovarnianska Polianka, Tovarne, Kladzany, Ondavské Matiašovce, Žalobín, Jasenovce, viaceré obce z terajšieho humenského okresu a aj Malá Domaša, kde v tom čase žilo 90 gréckokatolíkov. Hoci sa Malá Domaša v čase valašskej kolonizácie vyhla priamemu osídľovanie valaským obyvateľstvom, najneskoršie v priebehu 18. storočia sa aj títo obyvatelia s gréckokatolíckym vierovyznaním v nej udomácnili. Stalo sa tak predovšetkým prisťahovaním z iných valaských obcí, resp. sobášmi s tunajšími rímskokatolíkmi.
Farnosť v Štefanovciach patrila koncom 18. storočia do humenského dištriktu prináležiaceho do Zemplínskeho archidiakonátu a komitátu. Gréckokatolícke biskupstvo do roku 1771 sídlilo v U žhorode, potom v Mukačeve, kým v roku 1818 nebolo zriadené samostatné biskupstvo v Prešove, kde patrili aj Štefanovce. Podľa pravdepodobne prvého schematizmu gréckokatolíckej cirkvi z rokov 1822 – 23 žilo v Malej Domaši až 64 gréckokatolíckych veriacich. Ich počet v ďalších rokoch stúpal (v roku 1898 ich bolo 104). Zo schematizmu vydaného v roku 1898 sa dočítame, že patrónom farnosti bola naďalej rodina Hadik – Barkóci (po roku 1887 došlo k zmene priezviska Barkóci na Hadik-Barkóci). Farský kostol v Štefanovciach bol postavený v roku 1783. Matriky na fare vedú od roku 1796. V schematizme sa tiež uvádza zaujímavý údaj o tom, že v Malej Domaši existuje murovaná kaplnka z roku 1860 zasvätená sv. Jánovi Nepomuckému (existuje dodnes). Spomínaná kaplnka bola obnovená v júni 1999. Obraz sv. Jána Nepomuckého, v nej umiestnený, namaľoval Vratislav Matoušek.
Z pohľadu cirkevných dejín boli 50. roky 20. storočia jedným z najhorších období hlavne pre početnú gréckokatolícku náboženskú obec v Malej Domaši, kde ešte v roku 1948 evidujeme 64 veriacich. V jari 1950 bola táto cirkev zakázaná, likvidovaný bol farský úrad v Štefanovciach. Gréckokatolícki veriaci v Malej Domaši v mnohých prípadoch odmietli pravoslavie a zväčša sa stali rímskokatolíkmi.
Gréckokatolícki kňazi pôsobiaci vo farnosti Štefanovce v rokoch 1796 – 2007:
Ján Michalič (1796 – 1802), Michal Pavlovič (1802 – 1813), Anton Dobrjanskij (1813 – 1817), Jozef Gavriš (1818 – 1822), Jozef Fejo (1822 – 1829), Jozef Andrejco (1829 – 1833), Ján Gerbery (1834 – 1835), Ján Mihályi (1835 – 1837), Andrej Stavrovskij (1837 – 1841), Jozef Petrašovič (1841 – 1846), Mikuláš Dzubaj (1846 – 1850), Mateas Breuer (1850 – 1851), Ján Rusinko (1852 – 1867), Justín Hodobay (1867 – 1877), Mikuláš Petričko (1877 – 1888), Ján Hučko (1888 – 1892), Teodor Sedlák (1892 – 1901), Mikuláš Tóth (1901 – 1903), Vilémi Lukáč (1903 – 1905), Mikuláš Burik (1905 – 1906), Viktor Čisárik (1907 – 1908), Ján Dobrjanskij (1908 – 1918), Bartolomej Kizák (1919 – 1926), Štefan Kopik (1934 – 1937), Štefan Zima (1937 – 1950), Štefan Zima (1968 – 1973), Michal Onderko (1973 – 1977), Juraj Červený (1977 – 2000), Slavomír Pálfy (2000 – dodnes).