Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

1939 - 1945

O niekoľko mesiacov neskôr v marci 1939 bol vyhlásený samostatný slovenský štát. Jozef Durkaj zostal aj naďalej vo funkcii hlavného predstaviteľa obce. V roku 1940 mala obec výmeru 980 katastrálnych jutár (ďalej uvádzame iba k. j.), 58 domov a žilo tu 307 obyvateľov (293 katolíkov, 14 iní – pravdepodobne židia, lebo tu nebol evidovaný žiadny evanjelik). V obci mala sídlo rímskokatolícka ľudová škola. Vlastníkom krčmárskej a kramárskej licencie boli židia Jozef Grossberger a František Hapkovič. Traja roľníci v obci vlastnili viac ako 15 k. j. pôdy. V roku 1941 bol nežidovským vlastníkom obchodnej licencie Jozef Majirský.

Z mála zachovaných archívnych dokladov o hospodárskej situácii v obci začiatkom 2. svetovej vojny sa podarilo objaviť informácie z roku1941. V spomínanom roku k najväčším hospodárom patril Christo Arizonov. Z hospodárskeho súpisu vyplýva, že v obci bolo 45 koní (z toho 31 kobýl), 83 kráv, 33 jalovíc, 17 teliat, 2 býci, 65 svíň, 617 sliepok, 43 kohútov, 255 husí, 52 kačic.

Aj v čase tzv. Slovenského štátu v období 2. svetovej vojny sa počítalo s úpravami reguláciami vodných tokov v katastri obce, hlavne rieky Ondavy. Malo sa nadviazať na iniciatívu, ktorá sa začala už v roku 1925, keď ešte Ministerstvo poľnohospodárstva Československej republiky pripravilo projekt úpravy rieky Ondavy v obciach Malá Domaša a Slovenská Kajňa v celkových nákladoch 150 tisíc korún. Štát mal hradiť z tejto sumy 70 % nákladov, z toho obe obce polovicu zvyšnej sumy t.j. cca 23 – 30 tisíc Kčs. Nakoniec sa žiadna regulácia vodných tokov v najbližších rokoch nekonala.

V máji 1942 boli z obce vyvezení všetci jej židovskí obyvatelia a podobne ako mnoho ďalších Židov z okresu Vranov nad Topľou boli deportovaní do koncentračných táborov. Z tunajšej obce tak odvliekli Jozefa Grossbergera, jeho manželku Zálu, rodenú Friedmanovú a ich deti, ďalej Františka Hapkoviča s rodinou (dcéry Berta, Tereza, Rifka).

V jeseni roku 1944 navštevovali obec aj partizánske spojky, ktoré zabezpečovali spojenie a zásobovanie partizánov v oblasti Ondavskej vrchoviny. Týkalo sa to hlavne partizánskeho zväzku Čapajev, ktorý v tunajšom priestore vojensky operoval do novembra 1944. Pamätníci na tieto udalosti nám uviedli mená partizánskych kuriérov (Hilfreich – mlynár v obci Košarovce a iní). V novembri 1944 sa sovietsko-nemecký front priblížil k vtedajším hraniciam okresu Vranov. V Malej Domaši už boli nemeckí vojaci a na 22. novembra 1944 bola vyhlásená evakuácia obce.

O dva dni neskôr - 24. novembra 1944 nemeckí vojaci vypálili celú dedinu, ktorú jej obyvatelia opustili po evakuácii. Zostali iba domy - Ančákov, Dudášov, Fečkovičov, Sidonovej, ktoré akotak vyhovovali na bývanie, hoci boli značne poškodené. V Malej Domaši stálo pred 2. svetovou vojnou 58 domov, z nich v rokoch 1944 – 1945 bolo 53 úplne vypálených a päť čiastočne vypálených. Zo školskej budovy zostali iba holé múry. Miestny kostol nebol vypálený, ale následnými oslobodzovacími bojmi v zimných mesiacoch roku 1944 bol poškodený.
 
Obec Malá Domaša bola oslobodená 29. novembra 1944. Na protifašistickom odboji a pri oslobodzovaní Československa sa z obce zúčastnil Michal Majirský (nar. 1923), účastník Slovenského národného povstania, Michal Durkaj a Ján Horňák, ktorí boli zranení v oslobodzovacích bojoch pri Liptovskom Mikuláši v jari 1945. Pri oslobodzovaní Československa v roku 1945 padol ako vojak aj miestny Róm – Karchňák volaný aj Kapak. V oblasti Ondavy prebiehali na prelome rokov 1944 -1945 pomerne dlho oslobodzovacie boje a pokračujúca vojna značne zasiahla aj miestne civilné obyvateľstvo. Medzi civilné obete vojny s následkom smrti z obce patrili – Anna Durkajová (mína jej odtrhla nohu a zomrela), Mária Ančáková (mína ju zabila priamo v obci), Andrej Dilík (konským povozom narazil na protitankovú mínu a spolu s ním zahynulo viacero osôb). Vojnové zranenia s trvalými následkami postihli z obce Jozefa Paľuša, Jozefa Majirského, Michala Karchňáka – Oberlu.

Po oslobodení obce začala v roku 1945 pracovať miestna správa. Vo vedení prvého Miestneho národného výboru (ďalej iba MNV) bol Jozef Ančák vo funkcii predsedu. Podpredsedom sa stal J. Horňák a členmi MNV boli J. Šmajda, J. Meričko, J. Grec, J. Ferenc, M. Durčanin, J. Petriga, M. Paľuš. Medzi ich hlavné úlohy patrila predovšetkým povojnová obnova obce. Rozpočet obce mal v roku 1945 výšku 167 490 Kčs a o rok neskôr iba 58 240 korún. Okresný národný výbor (ďalej iba ONV) vo Vranove mal prideliť Malej Domaši rozhodnutím z 5. apríla 1945 20 kusov rožného statku, alebo sumu na jeho zakúpenie v dôsledku vypálenia obce. V októbri 1945 bol do obce privezený materiál – stavebné dielce, z ktorých postavili montovaný dom pre osem rodín. Dom bol postavený na pozemku J. Grossbergera. Toto obydlie malo slúžiť ako dočasný domov pre najviac vojnou poškodených občanov a jedna z miestností aj pre potreby miestnej školy. O niečo neskôr celá spomínaná budova slúžila ako objekt pre základnú školu. V priebehu rokov 1945 - 1946 sa vybudovala cesta z Malej Domaše do Žalobína a dva mosty. Spomínaná cesta bola slávnostne odovzdaná do užívania 22. septembra 1945. Bol pripravený slávnostný kultúrny program. Medzi účastníkmi slávnosti boli prítomní – Jozef Mulár, predseda ONV vo Vranove, zástupca Zboru povereníkov v Bratislave J. Styk a iní.