Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Ľudová kultúra

Obyvatelia obce Malá Domaša sa v minulosti v hlavnej miere venovali poľnohospodárskej činnosti. Pre iný zdroj obživy tu vhodné podmienky vytvorené neboli. Z ozimín siali žito a pšenicu, v jari ovos a jačmeň.

kroj_1947Počas leta malí roľníci žali obilie srpom, ostatní obilie kosili. Chudobní ľudia chodievali v období žatvy vypomáhať veľkým gazdom. Z vytvorených snopov obilia robili na poli tzv. hromadki. Z desiatich hromádok bral deväť gazda. Desiata čiastka sa ako naturálna odmena odovzdávala tomu, kto gazdovi pri žatve pomáhal. Okrem toho všetci veriaci odvádzali z úrody tiež naturálnu cirkevnú daň, tzv. rokovinu žalobínskemu farárovi, lebo obec Malá Domaša bola a doposiaľ je filiálkou rímskokatolíckej farnosti v Žalobíne. V praxi to znamenalo, že v dome kostolníka vyberali pre neho „štvrťovku“ a pre farára korec zrna. Toto množstvo zrna odovzdávala každá rodina nezávisle od počtu svojich členov. Každého, kto priniesol naturálnu daň, zvykli počastovať pohárikom pálenky.

Z poľnohospodárskych plodín sa pestovali zemiaky a kukurica, zo strukovín najmä fazuľa, hrach a tiež cícer.
V obci sa vo veľkej miere pestovali konope, ktoré v domácich podmienkach spracovávali na konopnú priadzu. Z tejto priadze vyrábali domáce plátno. Používali ho na šitie niektorých častí ľudového odevu.
 S bielizňou chodili na rieku Ondavu. Bola v nej čistá voda bez nánosov bahna. Zaparením popola vytvorili najprv lúh, v ktorom šatstvo vyprali, potom ho na Ondave plákali. Najlepšia voda pre túto činnosť bola v mesiacoch máj a jún. Dievky si pritom spievali:

"Šuhaju maľučki, veź ti mňe na ručki,
dručok na koľena, budzem tvoja žena.
Alebo:
Mala ja cenki hlas, aľe śe premeňil,
mala ja frajira, aľe śe ožeňil."

Na gazdovstvách chovali kravy a kone, tiež ošípané, z hydiny najmä sliepky a husi, ktoré pásli deti pri Ondave. V prípade, že bolo statku viac, ako rodina nevyhnutne potrebovala, predávali ho. Predávali aj ošípané. Skupovali ich chlapi z Novej Kelče, Kvakoviec a Žalobína, ktorí s ošípanými obchodovali vo veľkom.

kroj_40V obci pásol statok obecný pastier. Posledný sa volal Franko. Býval v dome zvanom pastirňa. Niektorí gazdovia jeho služby nevyužívali, ale v rámci vzájomnej pomoci sa dohodli pásť statok samostatne na redi. V rámci určitého časového okruhu sa všetci gazdovia vystriedali. Pastviská boli v miestach, kde sa v súčasnosti medzi Malou Domašou a Slovenskou Kajňou nachádza časť vodnej nádrže Domaša. Dnes je už veľmi ťažko zistiť, ako presne bol obecný pastier za svoju prácu odmeňovaný. Vieme iba, že to bolo formou naturálií – zrnom a chlebom. Ich množstvo záviselo od počtu paseného dobytka. Po založení jednotného roľníckeho družstva v období kolektivizácie poľnohospodárstva činnosť obecného pastiera zanikla.

Dedinské obydlia boli v najväčšej miere postavené z dreva. Zo žitnej župi vyrábali snopi, ktoré používali na pokrývanie striech. Murované boli iba niektoré domy.

Obydlia mastili a bielili zvonku i zvnútra. Vnútri vymastili aj podlahu. V roľníckych domoch sa spravidla nachádzala predňa chiža, zadňa chiža a komora.

V obci bývali dve židovské rodiny - Grossbergerovci a Hapkovičovci. Rodina Grossbergerovcov bola početnejšia, s piatimi dcérami, u Hapkovičovcov mali tri dievky. Grossbergerovci vlastnili krčmu, Hapkovičovcom patril obchod s potravinami. Medzi oboma rodinami a miestnym obyvateľstvom boli dobré vzťahy až do chvíle, pokiaľ v roku 1942 neprišlo vládne nariadenie o ich násilnom odvlečení.

Na Grossbergerovom pozemku povedľa pastirňi sa nachádzala ľadovňa. V nevyhnutných prípadoch čiastočne nahrádzala súčasnú chladničku. Bola to veľká vyhĺbená jama. V zimnom období dedinskí chlapci na zamrznutej Ondave narúbali veľké kusy ľadu a previezli ich do ľadovne. Z mlyna v Dobrej nad Ondavou navozili piliny. Nimi ľadové kryhy prekryli. Vytvorili tak silnú izolačnú vrstvu, ktorá zabránila topeniu ľadu aj po nástupe teplých ročných období – jari a leta. Ľad využíval predovšetkým krčmár na chladenie nápojov, ale aj ostatní obyvatelia obce pri uskladňovaní mäsa v pivniciach, zvlášť pred odpustovou slávnosťou. Odpust je v Malej Domaši každoročne 15. augusta na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Počas veľkých letných horúčav používali tento ľad aj na obloženie truhly mŕtveho.

V letnom období pri predpovedi počasia sa riadili ľudovou pranostikou, ktorá podľa informátorov v minulosti nesklamala. Hovorilo sa napr. Kedz meśac ohradzeni (prstencom – pozn.) budze diśč padac.

V prvej polovici 20. storočia žili v Malej Domaši asi štyri cigánske rodiny (Turila, Ferenc...). Tieto sa v priebehu nasledujúcich desaťročí podstatne rozrástli a z okolitých obcí k nim pribudli ďalšie rodiny. Pôvodne ich vzájomné vzťahy s majoritným obyvateľstvom neboli zlé. Na živobytie si zarábali robotovaním u dedinských gazdov. Za vykonanú prácu dostávali naturálnu odmenu. Najčastejšie ich vyplácali zemiakmi a fazuľou. Pracovali predovšetkým chlapi, ženy chodili po žobraní. Kvalita vzájomných vzťahov bola natoľko dobrá, že si Cigáni volali gadžov za kmotrov svojim deťom do krstu, v menšej miere aj k sviatosti birmovania. Nebolo tiež ničím nezvyčajným, ak Cigán pojal na zábave do tanca dievča z gazdovskej rodiny.

Po 2. svetovej vojne sa tieto pozitívne javy vzájomného spolužitia majority s minoritou postupne vytrácali